OnkoForum.sk

Mama zomrela, oznámila som lekárovi, ktorý práve vstúpil do jej izby. Ostal tam stáť vyjavený a potom volal sestru, aby priniesla stolík s EKG.
Krátko predtým ma lekár zavolal na vyšetrovňu a oznamoval mi, že idú moju mamu prevážať z Galanty do Bratislavy, že už objednal sanitku a čaká sa na prevoz. Povedala som lekárovi, že idem zavolať otcovi. Nohy ma vyviedli z vyšetrovne do maminej izby, pozrela som sa na ňu, bola už pár dní v hepatálnej kóme, začala mať apnoické pauzy, prestávala dýchať. Ozval sa mi otec, povedala som mu, že maminka nám umiera, keď chce, nech jej niečo povie a dala som jej mobil k uchu. Počula som len prvé slová, vyznával jej lásku, naposledy. Maminke sa spravila v ľavom vnútornom kútiku oka slza. Musela to vnímať, verím tomu. Počas vyznania LÁSKY odišla, prestala dýchať. Povedala som to otcovi, že maminka zomrela, sadol do auta a prišiel za nami. Naposledy sme boli všetci traja spolu.

Bol to okamih, ktorého som sa bála. Tečú mi slzy, keď to teraz píšem. Stále to bolí, hoci to bolo pred 15 rokmi. Maminka bola ten najsrdečnejší, pre mňa najlepší človek na svete. Hrozne mi chýba.

To je jedno, koľko rokov má náš drahý človek, ktorý zomiera, koľko máme my (bola som 5 rokov po škole v práci, začínal mi v podstate dospelácky život). Keď náš drahý vzácny človek musel odísť na druhý breh, veľmi to bolí.

O 11 rokov po maminke odišiel tato. Veril, že mu operácia pomôže, keď mu vyrežú nádor a spravia stómiu. Nestalo sa. Nádor zmetastázoval do pečene a z Klenovej mi ho dali domov ako neoperovateľný stav, s tým, že má ísť v regióne na chemoterapiu a potom sa vrátiť na ožiare na NOU. V Trnave na onkológii dostal sepsu a zomrel. Lekár mi volal, že ocino odišiel. Bola som v Bratislave, musela som k lekárovi. Počas telefonátu som sa zviezla na zem a z úst mi vyšlo NIEEEEEEEEEEEE. Išla som na prvý vlak do Trnavy za ním. Ešte som ho stihla na izbe. Telo nechávajú dve hodiny. Mali sme poslednú hodinu spolu. Dotkla som sa ho, telo bolo ešte teplé, ale bez života. Tiež bol pred smrťou v hepatálnej kóme ako mamina. Sedela som pri tele a rozprávala som mu, čo som mu nestihla povedať, vzbudila si s ním ľútosť nad všetkým nepodareným v živote a myšlienky odpustenia pre všetkých, ktorý mu ublížili a povedala som mu, že nech ide s Pánom Ježišom, že ON ho ľúbi viac ako ja. Ja len tak ľudsky, obmedzene, najviac ako som vedela a vládala. Dúfam, že ma poslúchol a že hrajú spolu šachy a spievajú country pesničky.

Chcela som sa s Vami, čo to budete čítať podeliť o príbeh mojich rodičov a môj. Boli to úžasní ľudia. Ich záver života skomplikovala rakovina. Maminka sa dožila 58 rokov a tatino 66.
Mne ostala bolesť a prázdnota, a zároveň aj nádej, že sa raz spolu stretneme a roztočíme to tam hore na nebeskej žúrke.

Moc Vás všetkých pozdravujem a želám veľa síl do každého dňa, aby ste si dokázali nájsť každý deň nejakú drobnosť, na ktorú sa budete tešiť.

S úctou
Ela Fialka

Ako ste to všetko zvládli???
Mne otec zomrel nečakane v spánku
. Bol to šok, skolabovala som.
Je to už 13 rokov co zomrel. 10 rokov žijem sama so synom a mamkou
A prišla ďalšia rana, mamke nedávno zistili rakovinu žalúdka v 4. štádiu. Stále verím ze sa ta pliaga zmenší stratí a bude všetko ako predtým ale pravdou je ze to nezvládam, tvarim sa ze je všetko ok, plačem len tajné aby to mama nevidela..vnútorné psychicky som úplne dole, rozožiera mi vnútro strach neistota nepokoj bolesť neviem ci to prežijem.
.ako ste to zvládla vy ??

Milá Želka,
chcem Vás povzbudiť, je to prežiteľné.
Keď otcovi lekárka oznámila, že je to zlé, je to veľmi zlé, máte rakovinu (kolorektálny karcinóm - hrubé črevo a konečník), vtedy som sa zosypala. Druhý krát to nedám, znovu onkologický kolototoč (operácia, chemo, hospitalizácie...) Vtedy som vyhľadala psychiatra. Nasadil mi lieky. Pomohli mi to besné obdobie zvládnuť.
Ale aj napriek liekom, som tajne plakávala, keď ma otec nevidel. Pred ním som sa snažila byť silná, robiť srandičky, povzbudzovať ho. Variť mu, na čo mal chuť. Rapídne schudol 30 kíl v priebehu niekoľkých mesiacov. Nechutilo mu jesť. Hoci bol diabetik, keď si zažiadal palacinky alebo puding, tak som mu ich dala. Ku koncu sme vyberali príchute Dia nutridrinkov. Kapučino a čokoládový mali úspech.
Chcela som byť s ním do konca. Poslali ho z Klenovej do regiónu na chemo. Ležal v Trnave na onkológii. Doviezla som ho, prešiel po vlastných do budovy, tam za niekoľko dní sa z neho stal ležiak. Upadal do pečeňovej kómy. Lekár mi povedal, že mi ho za cca týždeň dajú domov. Zľakla som sa, že ako sa o neho postarám doma, keď mám v háji chrbticu. Začala som vybavovať hospic, v Trenčíne je taký, že rodinný príslušník tam môže bývať s pacientom. Nechcela som ho nechať samého. Nevedela som, ako dlho bude žiť. Bol august a verila som, že Vianoce ešte dáme spolu. Nedochádzalo mi, ako málo času máme, že v hre sú len hodiny života. Nebolo treba ani hospic. Tatino dostal v nemocnici povolávací rozkaz do večnosti.
Hrozne to bolelo. Stále som niečo riešila okolo tatina, tak som mala hlavu aj čas vyplnený povinnosťami. Nevedela som spávať, keď zomrel. Riešila som pohreb a potom všetko okolo bytu. Asi tri týždne som riadne nespala. Potom som z vyčerpania dostala horúčky a spala som týždeň. Bola som s ním 4 roky doma a starala sa o neho. Ten čas ubehol hrozne rýchlo.
Cítila som neistotu, čo bude so mnou, ako nájsť prácu a zaradiť sa do pracovného procesu. Ostala som doma sama. Musela som sa o seba postarať, hoci som chorá.

Maminka zomrela pred 16 rokmi, tatino pred 5, stále mi chýbajú.
Prežila som vďaka Bohu, aj vďaka lekárom. Nie je hanba vyhľadať pomoc. Dnes by som v takej situácii vyhľadala aj psychológa. Liga proti rakovine má psychológov, ktorý poskytujú pomoc onkopacientom aj ich rodinným príslušníkom bezplatne. Vtedy som o tom nevedela.
Život ide ďalej. Stále hľadám svoje poslanie tu na zemi. Aj si poplačem, keď príde na mňa slabá chvíľa. Verím že naši sú spolu tam hore a dúfam, že sú šťastní so svojím Stvoriteľom.

Myslím na Vás, aby ste mali dosť síl a odvahy zvládnuť toto ťažké obdobie života a maminke nech sa polepší.

S úctou
Ela

Ďakujem Vám veľmi veľmi pekne sa povzbudivé slová.. ako píšete tak to robím aj ja, varím naco ma chuť aj keď pravdou je ze skoro nic z toho nezje. Kupujem načo ma chuť..skratka robím všetko čo sa dá. Len mam pocit akoby rezignovala, presviedčam ju, prosím, ruky spìnam nech len viac je. Musí jest, ved inac predsa nezvládne chemoterapiu. Vraj je to silná liečba.

Moja psychika ide úplne dole, mam pocit ze mama povzbudzuje viac mna ako ja ju.

Ja som zufala nešťastná vystrašená.
Neviem ako to zvládnem

Neviem

S pozdravom Želka

Úplne Vás chápem a cítim s Vami.
Pokiaľ je maminke blbo po chemo čo sa týka zvracania a hnačky, nechutenstvo, treba konzultovať s onkológom, sú na to lieky a špeci pre onkopacientov s chemo, to som sa dozvedela až pri tatinovi.
Mojej maminke po chemo cca na tretí deň bývalo zle, šlo vrchom spodom. Sedela na wecku, v rukách kýblik, ešte teraz mi je z toho smutno. A po každej chemo mala iné chute. Pamätám si, že po jednej papala samé pomaranče až bola z nich trochu žltá. Po ďalšej chemo si na pomaranč ani nepomyslela.
Po B12 injekciách, alebo B komplexe tabletkách chutí viac papať. Len treba tiež skonzultovať s lekárom, či sa to môže kombinovať s chemo, ktorú človek berie. Ešte sa dá pridať k strave, keď málinko papá Nutridrink z lekárne. V tom sú živiny, ktoré telo potrebuje.
Skúste si v rámci možností užívať čas s maminou. Keď vládze a je jej lepšie, tak sa niečo zahrať, krížovky, kresliť si, spievať, pozrieť film... Keď je horšie tak len tak byť pri nej, podržať ju za ruku, pohladiť, keď jej je to príjemné. Niekto nemá rád dotyk. Môj tatino bol rád, keď som ho pohladila po vláskoch. Vždy sa krásne usmial vtedy.

Je to hrozné, čo prežívate, ako scéna z hororového sna a človek dúfa, že sa prebudí a všetko bude v poriadku. Ale realita je iná.
Verím, že to zvládnete. Ste statočná, úžasná dcéra a máte skvelú maminku, ktorá Vás ľúbi.

Áno je to hrozne. Niekedy mám pocit že je to len hrozno sen
Ale žiaľ nieje .neviem ako mamu presvedčiť aby jedla..ked nebude jest tak ako zvládne chemoterapiu????
Ako???

Ja už som zufala.


Preco toto boh dopustil??
Prečo netresta zlých ľudí ale dobrých
Moja mama je tichá dobrá, nikdy sa do nikoho nemiesala, neoohovarala a teraz ma trpieť??? A ľudia čo len ubližuju si veselo žijú ďalej???? Je to nespravodlivé
Ten hore je nespravodlivý
Psychiku uz mam tak nalomenu a to je len začiatok

Nebuď zúfalá musíš to všetko prijať aj keď je to strašne ťažké veľmi ťažké.
Aj ja som to všetko prijala ,moja mamka zomrela pred 7 rokmi po operácii žalúdka.
Mesiac ležala u umelom spánku na OAMI,každý jeden deň som pri nej bola ale nikdy som to Bohu nevyčítal.
Nesmieš mu to vyčítať, musíš to všetko prijať tak ako to ide.