OnkoForum.sk

dievčatá ahojte,

nemali ste pocit, že reakcie okolia su aj zranujuce?

že su slová ktoré sa fakt ťažko pocuvaju

aj ked su mozno dobre myslene, ale sposobuju opak - zranuju ublizuju


dalo by sa napisat nejake vety ktore su vhodne a ktore su nevhodne ze by sme to dali na zvlast karticky a len ich ukazali alebo zdielali?

čo je dobre hovorit a co nieje dobre hovori onko pacientke

ved ktora z nas si vybrala chorobu dobrovolne??? Koho teší trpieť mať bolesti mať všetky tieto strachy a neistoty

niektorá sa možno nevie zmieriť s chorobou hned, potrebuje na to dlhsie obdobie

možno aj zmierenie sa s onko ochorenim proste potrebuje čas, že je to tiež nejaký proces

my máme právo byť aj smutné aj si poplakať aj cítiť beznádej úzkosť

a každá to prežívame individuálne niečo je možno podobné v našom prežívaní ale niečo môže byť aj rozdielne

nikto nemôže uplne vedieť čo prežíva ten druhý, môže to len tušiť

asi ťažko prijímame realitu tej choroby
dievčatá nespíšeme nasmu okoliu vety ktoré su ok a ktoré ok niesu???? budeme im to dávať ako zvlášť kartičky

Ahoj Katka,
som rada, ze si otvorila tuto temu. Presne s tymto mam problem aj ja. Som velmi citliva a vztahovacna. Dotkne sa ma cokolvek, co niekto iny povie nevhodne alebo necitlivo. Na moju diagnozu, na moj vyzor bez vlasov, na to ako ma choroba zmenila.
Dost ma to zranuje a psychicky dava dolu. Nerobi mi to dobre na celkovy stav. Niektori ludia su naozaj netaktni. Je mi z toho smutno.
Vedela by si mi s tymto pomoct prosim?

AHoj Zuzka,

veľmi Ti ďakujem za Tvoju odpoveď, nesmierne ma to povzbudilo, že sme v tom tak spoločne,
úplne ťa chápem v tom všetkom Zuzi čo píšeš, fúúúú, všetko čo sme doteraz normálne zažívali, prešlo do smútku z tejto našej choroby... do niečoho priam nenormálneho, na čo sa ani nedalo nejako pripraviť, do smútku zo straty z toho čo nám onko ochorenie berie... berie každý deň každú hodinu...
veľmi premýšľam Zuzi, lebo by som Ti veľmi rada pomohla, premýšľam nad tým čo napísať, čo pozdielať, aby Ti to bolo nápomocné,
sama som veľmi citlivá a bojazlivá povaha, som fakt dosť úzkostná, verím, že je niečo, čo by mohlo pomoct aby aj naše okolie aby nás vedelo viac pochopiť, že čo sa odohráva v našich srdciach, mysliach, dušiach, psychikách pri tejto chorobe, otázky, situácie, vzťahy, všetko čím sme vystavené pri onko ochorení... a možno zvlášť my citlivé baby a my čo túto chorobu zažívame v našom vlastnom živote... chcela by som aj ja nájsť niečo, čo by nám prinieslo nádej,
že aj zmierenie sa s touto bolestnou skúsenosťou je možné... že znovu aj my budeme zažívať zdravie, pokoj, radosť, že aj toto všetko má zmysel..
aký to má zmysel takto sa trápiť, aj ja sa stále pýtam prečo, kde som urobila chybu, že tá choroba prišla, či som mala príliš veľa stresov, či som málo spala, že som na seba nemyslela, ale skor na iných... že som bola zavalená prácou, že som sa zanedbala, hladala som vinu v sebe prečo?? aký to má zmysel? mna choroba postavila pred mnohe otazky... prečo práve ja? ako som mohla tomu zabranit? ako s tým ochorením budem dalej žiť? čo ked sa mi ochorenie po uzdravení vrati???
či budem ešte niekedy zdravá... nedáva mi to zmysel a zdá sa mi to nespravodlive...
s rakovinou mi odišli mnohé plány, nádeje do buducnosti, aj zmysel života hľadám nevieme to ozaj ovplyvnit...aj to hladanie dost vycerpava a unavuje možno je dobré neplanovat a žiť okamihom ktorý je tu teraz vzácny jedinečny ukrýva v sebe niečo pekné, niečo radostné...
chýba mi že som bola zdravá... rakovinou sa moje sny a nádeje zrútili ako domcek z karat
vobec som s týmto scenárom nepocitala... do buducnosti sa teraz pozerať je ťažké neviem to už s nádejou ale skor s obavami a strachom že čo ma čaká... aj sem som začala písať, lebo som sa cítila sama mala som pocity že ma onko choroba zlomila... oslabila vzťahy, odlucila ma od spolocnosti, dala ma do izolácie, uzavrela som sa do seba, zmarila mi plany do buducna,
no pomaly prestavam davat otazky prečo prečo prečo, hladala som odpoved na tu otazku, ale neprisla som k zaveru ziadnemu
tak som si skusila poloziť otázku inak teraz ked sa mi to onko ochorenie stalo co s tym budem robit?
utrpenie a bolest uplne odstranit aj tak nieje v nasich rukach a moznostiach, ale verim ze spolocne najdeme nieco co nam da silu prejst aj cez tieto tazke situacie a to nam vsetkym dievcata prajem aj Tebe Zuzi velmi velmi prajem presne tuto silu

a ked sa prejavi aj tak že si mozeme aj kludne poplakat a tak vypustit ventil duse tak ja som si aj dovolila slzy a potom sa mi uľaví keď ma emoci valcujú... myslím že je dobré to čo cítime nepotláčať v sebe... potrebujeme čas a priestor, aj Ty si ho Zuzi kľudne dopraj , venuj sa tomu čo más rada... čo ti robí radosť? pri čom rada tráviš čas?
aj som si našla nejaké činnosti, ktoré mi robia radosť, maľované krížovky, háčkujem alebo pomáha aj rozhovor s niekým s kým ti je fajn komu doverujes a mozes mu povedať čo prežívaš
vnímam že aj toto onkoforum je tu preto aby každa z nás videla že my sa najviac navzájom chápeme v tom všetkom že máme fakt že podobné príbehy a že si tým nemusi prechadzať sama
Zuziii krásny slnečny den ešte

Mne po stanovení dg. vadili vety
Ty to dáš
Ty si silná
Zvládli to iní aj ty to zvládneš
Uplne má iritovali.
Vtedy som potrebovala len aby ma počúvali, možno objali. Nemuseli nič hovoriť.

Aj ja mám rovnakú skúsenosť pri začiatku môjho ochorenia. Môj manžel, deti, s ktorými mám neskutočne krásny vzťah, sa mu zrazu začali správať úplne inak, ochranársky a z celej duše som nenávidela tie "psie oči", čo ma mňa moji známi robili.
Stačila jediná a veľmi jednoduchá vec - priamo povedať manželovi, deťom i známym, čo sa mi nepáči na ich správaní voči mne - to asertívne nie skutočne funguje.
Veľmi vás povzbudzujem, nebojte sa byť priame a povedať, čo vám pomáha a čo naopak ubližuje.