OnkoForum.sk

ahojte

ja sem do tohto priestoru s malou dusickou prichádzam otvorit smutnejsiu tému, ani vlastne neviem ako začať... začnem pisat a potom to vymazavam...

ked som prisla o svojho blizkeho, o svoju ešte mladu dceru ktora zomrela na onkologicke ochorenie, že mi ju to onko ochorenie vzalo

ako dalej? A da sa vlastne ist nejako dalej? aky zmysel zivota este najst a ako?

s dcerou sme si boli nevyslovne blizke, boli žili sme same, nakolko som slobodna matka, najhorsie bolo zistenie že už vlastne nieje žiadna nádej,žiaľ bolo to už veľmi zle, nie je to fér, bola tak veľmi mladá

ta strata ma nesmierne vzala, strasne ťažké stále sa mi to nechce veriť cítim sa sama stratená ake ste mali pocity?

ako dalej, ako ste to zvládali, chytali vás depky, ako ste to spracovavali? pomohlo vám o tom hovoriť s niekym? vyhladali ste aj nejaku pomoc psychologa a pod? Ako ste prežívali tie náročné dni? pomáha čas?

veľmi ťažko sa hlada že prečo dalej život vie byť tak veľmi krutý aj s tou rakovinou budem vam povdacna za akekolvek zareagovania zdielania mohli by sme sa navzajom podrzat...
snad vsetko zvladneme naozaj...

verim ale ze ti co nas opustili ostavaju v našich mysliach a srdciach sú stále s nami

Ahoj Katka, maminka po strate,

fúúúúú, prečítala som tvoj príspevok a je mi hrozne ľúto a mrzí ma čím bolestným a akou bolestnou stratou a najťažším a najnáročnejším obdobím v živote si musíš prechádzať...

Mnohokrát ste určite v mnohých situáciách počuli, že čas všetky rany zahojí...
On tie hrany možno obrúsi, ale zármutok a bolesť nikdy celé preč neodnesie...
čas nezahojí tie boľavé a zvlášť prvé drviace okamihy pri zistení straty a to prázdno, čo nasleduje má nekonečné trvanie...
neviem prečo to musí tak silno a tak dlho bolieť

už žiadna ďalšia liečba, už žiadne pokračovanie, žiadne ďalšie nádeje už nie sú... to pripustenie si, že už sa nesmieme držať nádeje, pretože už žiadna nieje... ako keď rozfúkneme púpavu a tie čiastočky sa rozletia preč a neostane nič okrem tej stonky v ruke...strata všetkých nádejí...mne rakovina vzala syna pocítili sme ako maminky ostrú bolesť a nesieme si tú dieru v duši a srdci ďalej akurát dnes som bola opäť na cintoríne pri hrobe zapáliť sviečku...

Tisíce slov nemôže zmeniť to, čo sa stalo.
Žiadne vyslovené slová nemôžu zmierniť bolesť maminky/rodín pri strate ich dieťaťa...

Napriek tomu je niekedy liečivé prečítať si v ťažkých chvíľach slová útechy a podpory...

a na to je tu našťastie toto Onkoforum, Onkoforum do ktorého sa môžeme aj vyplakať, priestor pre nás aj pre naše trúchlenia, smútenia, zdieľanie, podporu, oporu.. môžeme si to tu odsmútiť spolu akoby v podpornej skupinke a v podpore bezpečného priestoru, ktorý sa nám tu ponúka, tu môžeš vypustiť do slov svoje žiale a pocity, smútky, slzy...možno to čo cítime nám pomôže keď to napíšeme, možno už to písanie je uzdravujúce... tak ja verím že Onkoforum nám môže pomôcť v uzdravovaní sa z toho...


Posielam veľa veľa síl a objatie, drž sa a opatruj...

Dievčatá, ja vnímam, že ste maminkami, hoci tu Vaše deti fyzicky nie sú...Nosíte si ich v srdci, na tom najláskavejšom mieste.
tam ostanú už navždy...
Veľmi rozumiem tomu, že Vám Vaše deti strašne chýbajú a že Vás bolí odlúčenie od nich...
Vaše prepojenie ale nemizne. Vaša vzájomná láska nemizne - tá je tu pre Vás i pre nich stále k dispozícii...

Môžeme sa tu na Onkofóre navzájom láskavo sprevádzať a podporovať jedna druhú... aj samotné Onkoforum nás bude láskavo sprevádzať...

s láskou
Katka

Slzy... Snažíme sa ich skrývať. Považujeme ich za slabosť. Prehĺtame ich, rýchlo utierame, ak nás s nimi niekto nečakane pristihne... Slzy k nám a zvlášť k nám dievčatá a maminky však patria. Plač nám pomáha spracovať naše emócie, cez slzy sa uzdravujeme z ťažkých rán. Sú to malé kvapky, ktoré vedia odplaviť ťažké a intenzívne emócie, smútok, stres... Nebráňme sa im a ani nebráňme niekomu pred nami plakať... ‍



Ela

Aaach juuuj dakujem za zdielanie, až mi slzy tisnú a tečú dole lícami...

Krásne napísané aj o slzách...

Útecha a podpora, ktorú môžeme zažívať pri zdieľaní spoločného smútku zo straty našich detí, ktoré nám kruto vzalo onkologické ochorenie môže byť liečivým balzamom, o ktorý sa chceme podeliť s ostatnými smútiacimi mamami nad stratou dieťaťa...

tie dni naplnené smútkom, trúchlením, bolesťou, slzami… tým, ako nám naše lásky strašne chýbajú...;(

mne tiež zomrela dcéra na onkologické ochorenie a počúvam toľko slov aj od (blízkeho) okolia, ktoré len zraňujú a ubližujú

Často sa stretávam s tým, že si my maminky nedovolíme trúchliť, plakať, priznať bolesť, pretože máme pocit, alebo nám niekto iný ten pocit vnukne, že na našej strate nezáleží...alebo je v porovnaní s niekým ničotná...bezvýznamná...malá...
Ach tie porovnávania sa.
Ach tie naučené vety, ktoré bolia.
Ach tie nepochopenia.
Sú slová a sú vety, ktoré ozaj nepomôžu, neutešia, nepodporia a ani nezmieria a už vôbec nezaženú tú veľkú bolesť zo straty dieťaťa malého či dospelého...

Škoda, že to mnohí nechápu, alebo proste pochopiť nechcú... musíme len dúfať že raz snáď pochopia, hoci sami nezažili ...
Tak uvažujem, že aj keď sa nám môže zdať ťažké vyjadriť svoje emócie slovami, vždy môžeme poskytnúť podporu a lásku tým, že sme jednoducho prítomní a počúvame toho, kto to potrebuje. Niekedy je obyčajné ticho a naša prítomnosť dôležité viac, než si myslíme...

Každá strata bolí a zaslúži si svoje miesto. zaslúži si pomoc, oporu, podporu, možnosť a môcť s niekým porozprávať sa o tom...
aj zdieľanie na Onkofóre môže pomôcť.. Onkofórum môže byť fakt svetlom v dobe , v čase, v období, ktoré je jedným z najnáročnejších, najsmutnejších , najtmavších a najtemnejších... pod krídlami Onkofóra sa môžeme ako smutné kuriatka schúliť aj si poplakať až sa nám uľaví...

a každá slza vie čo má odniesť...


posielame pozdrav do neba

ahojkyy

Je to presne, ako píšete, nikdy to neprebolí.

Niekedy je trochu lepšie, ale potom prídu dni a týždne, kedy sa ten nekonečný žiaľ vracia každý deň a pritom už by človek chcel mať tiež chvíľu pokoj... prežívať skôr chvíle šťastia, veď už sme si predsa vytrpeli všetci dosť...ale nie, také jednoduché to nie je ... do konca života už nám v srdciach zostala tá hrozná bolesť, to prázdno, tá bezmocnosť, zlosť, nespravodlivosť .... čas to len trochu otupí, ale nikdy nikdy už sa naša duša neposkladá do celku, naše deti si jej časť odniesli so sebou...