OnkoForum.sk

ahojte,

chcem sa opýtať, ako ste znášali liečbu? Mali ste aj ťažkosti ako nevolnosti?

vdaka za odpovede

Pozdravujem. Nevoľnosti som nemala. Skôr som pribrala na vahe . A psychicky som to horsie znášala. Ale ešte pred chorobou som skôr pesimista , takže depresívne nálady som mávala. Pri hormonálnej liečbe sa to zhoršilo. Všimla som si že mi pomáha šport. A keď mi je ťažko tak sa vyplacem. A uľaví sa mi. Vám čo zaberá ?

jej velmi pekne Vam dakujem za odpoved, aj ja Vas pozdravujem, ja to tiež horšie znášam psychicky, mám z liečby strach a úzkosti, negatívne myšlienky... ja som naopak schudla,

trpeli ste aj nespavosťou?

Lebo ja ano, dlho neviem zaspať, myslienky na chorobu akoby stale zamestnavaju moju mysel, berie to energiu aj silu... som aj viac plačlivá,

mne napr. zaberá písať si svoje myslienky do denníka, zistila som, že pre mňa je denník niečo ako terapeutický nástroj a tiež prechádzky do prírody, teraz na jar už je pekne, slnečno

drzim Vam palce, som veľmi rada, že sa mozeme takto navzajom zdielat, lebo fakt nieje lahke to ochorenie zvladat...

pekný večer želám

Liečba bola naozaj náročná. Každý deň bol trochu iný a musela som sa prispôsobiť novým výzvam, ktoré mi priniesla. Jednou z najťažších častí boli nevolnosti, ktoré sprevádzali chemoterapiu. Niekedy to bolo tak zlé, že som nemohla jesť ani piť bez toho, aby mi bolo zle. Lekári mi dali niekoľko druhov liekov proti nevolnosti, čo pomohlo, ale stále boli dni, keď sa mi zdalo, že nič nezaberá.
Okrem nevolnosti som mala aj únavu, ktorá mi znemožňovala robiť aj tie najzákladnejšie činnosti. Malé úlohy, ako je vstávanie z postele alebo sprchovanie, sa zmenili na obrovské výzvy. Bola som zvyknutá byť nezávislá, takže prijatie pomoci od iných bolo pre mňa psychicky ťažké.

Nežiaduce účinky liečby ma prinútili nájsť nové spôsoby, ako sa o seba starať a nájsť radosť aj v malých veciach. Učila som sa, ako dôležité je počúvať svoje telo a dať si pauzu, keď to bolo potrebné. Našla som útechu v knihách, hudbe a krátkych prechádzkach v prírode, keď mi to moje zdravotný stav dovolil.
Hoci to boli náročné časy, snažila som sa zostať optimistická a veriť, že každý prekonaný deň ma približuje k uzdraveniu. Podpora od rodiny bola neoceniteľná a pomohla mi prejsť touto náročnou cestou.

Dobrý deň Dominika,

ďakujem za Tvoju odpoveď, za Tvoj príspevok, bol taký plný nádeje, veľmi ma to optimisticky naladilo. Ja pri svojom ochorení prežívam podobné stavy a emócie,

úzkosti, strachy, únavu, možno už len to vedomie, že sme viaceré, ktoré to prežívame podobne cítim vnímam ako oslobodzujúce, že si tým neprechádzame samé... máme podobné naše príbehy,

každé povzbudenie a podpora nás posúvajú ďalej... a možno aj vidieť našu situáciu s väčším odstupom...

Najprv som mala pocity, že ma moje onko ochorenie zlomí, pozerať do budúcnosti je samá neistota a úzkosť, strach ako to dopadne, čo bude ďalej, strach z operácií aj samotnej liečby, strach z budúcnosti...

mne teraz najviac pomáha žiť tu a teraz - ani sa nepozerať do budúcnosti ani do minulosti...

nepotrebujeme sa zaťažovať obavami z budúcnosti... silu dostávame vždy na daný čas, nikdy nie dopredu... a možno sila, ktorú potrebujeme na každý deň že možno tá sila je naozaj v našom vnútri a vďaka nej a podpore to zvládneme

a este ked budeme vyuzivat pomocne barličky ktoré nám pomáhaju v tažkých chvílach čítanie knihy, pocuvanie hudby, šport,
nordic walking, ja som zacala aj walkovať a veľmi mi to pomáha... chodiť s paličkami do prírody, do lesa,
a nemusis ist sama mozes vziat kamosku alebo viacere a cestou sa mozete rozpravat a smiat

prajem veľa veľa sily



s láskou

katka

Ahojte,
ja som praveze nevolnosti vobec pocas liecby nemala. Velmi som mala prave z toho obavy, ale nastastie sa nenaplnili.
Skor som pocitovala vysoku unavu, ze som az nevedela vykonavat zakladne prace v domacnosti. Ale to bolo len na zaciatku. Asi po tretej terapii som pocitovala slabost a trpnutie v nohach. Ale bolo to skor prechodneho charakteru a neskor to pominulo.

Ahojte

Zuzi, ďakujem za odpoved, som rada že sa tie obavy nakoniec nenaplnili, uplne chápem take spominane obavy z nevolnosti lebo ja som take obavy mala praveze uuplne rovnako,

aj že tie nežiaduce ucinky ma tak odrovnaju, že nebudem moct ani v praci, ani doma fungovat normalne, alebo aspon skoro normalne,

ano hroznu silnu unavu presne to aj ja tak, navyse asi aj z nedostatku spanku, bez energie, unavena psychicky aj fyzicky...

premýšľam, že to všetko čo nám táto diagnoza prináša neodíde lusknutím prsta, ale mám pocit, že sa nám znáša ľahšie, keď môžeme navzajom podporovať jedna druhu, a tak si pomoct vyuzitim aj tohto priestoru podporneho, citim tu, ze tu mozem vypustit vsetky tie emocie aj spominane obavy, vidim ze som fakt neni sama co ma podobne emocie akou su tie obavy,

držím silno palce nám všetkým dievčatááá

pokojný deň ešte prajem

ahojte, som rada ze vznikla tato debatka. Vo vašich spravach som našla presne seba. Pre mna bolo najtazsie priznat pree najblizsimi v sirsej rodine a najma v praci ze jednoducho nevladzem. Na onkologii som sa stretla so zenami, ktore pocas liecby aj pracovali ale ja som to nedokazala. Nevladala som .Az ked som si pripustila, ze JA NEMUSIM a ze kazdy sme iny a prijala ochorenie a najma liecbu so vsetkym co k nej patri, sa mi skutocne polavilo. Ale musim povedat, ze to nebola lahka cesta a pomohla mi k nej tiez onkopsychologicku, ktoru som kontaktovala cez Ligu proti rakovine.

Ahojte,
presne tak. Moj najväcsi problem bol "prijatie".
Ci uz diagnozy ako takej, zmeny mojho stavu, nastavenie na liecbu, celkove fungovanie, ci uz doma alebo v praci.
Zo zaciatku som bola v soku a vsetkemu som sa branila. Nevedela som ako celu situaciu prijat. Alebo som ju skor nechcela prijat. Pocitovala som uzkosti. Premyslala som aj nad psychologom.
Nastastie ma podrzala rodina, manzel a moja velmi dobra kamaratka. Spolocne sme pracovali na mojom "sebaprijati". To bola pre mna startovacia ciara a psychicky sa mi polepsilo.
Ak by vsak uzkosti nepominuli, urcite by som sa nakontaktovala na psychologicku pomoc cez Ligu proti rakovine.

Súhlasím s vami p. Horváthová, najťažšie bolo prijať ochorenie, liečbu a problémy s ňou spojené, odvtedy mi je psychicky ľahšie.Ale bol to proces a trvalo to.